9.5.2006   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 109/10

1.1

Navrhovaná smernica je vítanou iniciatívou, pretože vytvára ucelený právny rámec pre platobné služby v EÚ. Rozmanitosť vnútroštátnej právnej úpravy v oblasti platieb v súčasnej dobe komplikuje implementáciu jednotnej oblasti platieb v eurách (Single Euro Payments Area – SEPA). Harmonizácia vnútroštátnych zákonných požiadaviek na platby preto pomôže bankovému sektoru v jeho úsilí o vytvorenie SEPA. Zavedenie pojmu „platobná inštitúcia“ by okrem toho malo viesť k harmonizácii pravidiel týkajúcich sa prístupu na trh platobných služieb. Avšak na to, aby sa plne využili výhody harmonizovanej právnej úpravy, mala by sa venovať pozornosť zosúladeniu rozsahu pôsobnosti navrhovanej smernice s rozsahom pôsobnosti smernice o elektronických peniazoch (2), najmä vzhľadom na potrebu rozlišovať medzi platobnými službami, ktoré sú založené na platobných účtoch, a platobnými službami v oblasti elektronického peňažníctva, ktoré sú založené na centralizovanom účtovníctve. Ak by sa však prijatie navrhovanej smernice oneskorilo, mohlo by to ohroziť zavedenie vnútroštátnych systémov, ktoré by boli v súlade so SEPA, k 1. januáru 2008 a úplný prechod na tieto systémy do roku 2010. V tejto súvislosti majú rozhodujúci význam hlavy III a IV navrhovanej smernice, nakoľko predstavujú harmonizovaný súbor pravidiel týkajúcich sa informačných požiadaviek, povolenia, realizácie platobných transakcií a zodpovednosti vo vzťahu k platobným transakciám. Zdá sa, že otázky politickej a právnej povahy v rámci týchto hláv navrhovanej smernice by sa mohli vyriešiť v relatívne krátkom čase. Pokiaľ dôjde k predĺženiu rokovaní, mohla by sa vziať do úvahy možnosť vyčlenenia určitých častí navrhovanej smernice, pričom by sa uprednostnilo prijatie tých častí, ktoré sú nevyhnutné pre úspešnú implementáciu SEPA.

1.2

Niektoré aspekty navrhovanej smernice však vyvolávajú určité pochybnosti, ktoré sa podrobnejšie analyzujú nižšie.

2.1

Zavedenie nového pojmu „platobné inštitúcie“ je krokom k harmonizácii súčasných rozmanitých prístupov na základe vnútroštátnych právnych predpisov, pokiaľ ide o právnu úpravu subjektov, ktoré poskytujú platobné služby bez toho, aby boli úverovými inštitúciami, inštitúciami elektronického peňažníctva alebo inštitúciami poštových poukážok. Z navrhovanej smernice však nie je jasné, aké druhy činností môžu takéto platobné inštitúcie vykonávať. Podľa navrhovanej smernice môžu platobné inštitúcie od verejnosti prijímať finančné prostriedky na účely poskytovania platobných služieb. Týmito finančnými prostriedkami by však nemali byť vklady, ani iné vratné prostriedky v zmysle článku 3 konsolidovanej bankovej smernice (3) alebo elektronické peniaze vymedzené v článku 1 ods. 3 písm. a) smernice o elektronických peniazoch (pozri článok 10 ods. 1 navrhovanej smernice).

2.2

V tejto súvislosti nie je zo znenia navrhovanej smernice jasné, či platobné inštitúcie môžu držať finančné prostriedky, ktoré majú podobné ekonomické a právne znaky ako vklady alebo elektronické peniaze. Zo skutočnosti, že platobné inštitúcie sú schopné poskytovať platobné účty, vyplýva, že by platobné inštitúcie mohli finančné prostriedky držať po dlhšiu dobu, ako je nevyhnutné na ukončenie platobnej transakcie. To vyvoláva obavy, pretože článok 65 ods. 4 navrhovanej smernice odkazuje na „terminované účty“ bez toho, aby uviedol, kde sa tieto účty vedú alebo na aký účel. V bodoch odôvodnenia 8 a 9 navrhovanej smernice sa však stanovuje, že platobné inštitúcie nemôžu prijímať vklady. Tieto body sú ďalej rozpracované nižšie.

2.3

Takisto sa uvádza, že na základe odseku 4 prílohy k navrhovanej smernici môžu platobné inštitúcie realizovať platobné transakcie, ak sa finančné prostriedky čerpajú z úveru bez toho, aby sa stanovili akékoľvek obmedzenia, pokiaľ ide o schopnosť poskytovať úver z hľadiska jeho výšky a/alebo splatnosti.

3.1

Pokiaľ ide o držbu vkladov alebo iných vratných prostriedkov, malo by sa pripomenúť, že článok 3 konsolidovanej bankovej smernice zakazuje podnikom, ktoré nie sú úverovými inštitúciami, podnikať v oblasti prijímania vkladov alebo iných vratných prostriedkov od verejnosti. Hoci konsolidovaná banková smernica nevymedzuje pojem prijímanie vkladov, Súdny dvor Európskych spoločenstiev podal široký výklad pojmu „vklady alebo iné vratné prostriedky“ podľa smernice, pričom uviedol, že „pojem ‚iné vratné prostriedky’ […] sa nevzťahuje iba na finančné nástroje, ktoré vykazujú typické znaky splatnosti, ale aj na také nástroje, ktoré síce tieto typické znaky nevykazujú, ale sú predmetom zmluvného dojednania o splatení poskytnutých finančných prostriedkov“ (4). Nezáleží na tom, či takéto finančné prostriedky sa prijímajú vo forme vkladov alebo v inej forme, akou je napr. „priebežné vydávanie dlhopisov a ostatných porovnateľných cenných papierov“ (5), ako sa uvádza v smernici, ktorá predchádzala konsolidovanej bankovej smernici. „Všetky druhy prijímania finančných prostriedkov preto môžu zakladať obchodnú činnosť prijímania vkladov (v širšom zmysle), ak zahŕňajú splatenie prijatých peňazí. V tejto súvislosti nie je dôležité, či povinnosť splatiť existuje už v čase prijatia finančných prostriedkov (a tvorí ‚základný’ prvok tejto transakcie), alebo či táto povinnosť vzniká iba ako následok vzniku zmluvného nároku“ (6). Správny výklad prijímania vkladov „sa bude musieť riadiť otázkou rozsahu úspor, ktoré sú predmetom ochrany, a výklad charakteristických znakov ‚činnosti poskytovania úverov’ by mal zohľadniť aj riziká, ktoré sa považujú za významné z hľadiska ochrany návratnosti vkladov. Výsledkom toho je príklon k širokému výkladu ako činnosti prijímania vkladov, tak aj úverov“ (7).

3.2

Vzhľadom na vyššie uvedené by sa mohlo zdať, že platobné inštitúcie budú v skutočnosti prijímať vklady od svojich klientov. Pokiaľ by tomu tak bolo, potom by v prípade, ak by sa platobná inštitúcia stala platobne neschopnou, všetky finančné prostriedky, ktoré by platobná inštitúcia držala v okamihu platobnej neschopnosti, tvorili súčasť jej majetkovej podstaty a preto by nimi bolo možné vyrovnať pohľadávky všetkých veriteľov platobnej inštitúcie. Činnosť prijímania vkladov alebo iných vratných prostriedkov tvorí podstatu bankovníctva ako takého, ako jasne vyplýva z vymedzenia pojmu „úverová inštitúcia“ stanoveného v článku 1 ods. 1 písm. a) konsolidovanej bankovej smernice (8). Zmena podstaty bankovníctva vyžaduje starostlivé zváženie z hľadiska menovej politiky, spoľahlivosti a bezpečnosti platobných systémov, finančnej stability a štatistiky, pričom ide všetko o záležitosti, v ktorých má ESCB rozsiahle právomoci. Činnosti platobných inštitúcií nevyhnutne zahrňujú držbu finančných prostriedkov verejnosti, aj keď len počas obmedzenej doby. Preto sa musia pri stanovovaní požiadaviek v oblasti dohľadu a ochranných opatrení, ktoré sa na takéto činnosti vzťahujú, vziať do úvahy otázky ochrany spotrebiteľov a otázky finančnej stability.

4.1

Celkovo možno konštatovať, že navrhovaná smernica by umožnila, aby sa na výkon činnosti platobných inštitúcií uplatňoval miernejší režim dohľadu, ako sa uplatňuje podľa konsolidovanej bankovej smernice. Okrem povoľovacieho konania, ktoré sa zakladá na niektorých kvalitatívnych požiadavkách, by sa platobné inštitúcie museli riadiť regulačným rámcom, ktorý by: i) sa prevažne zakladal na niekoľkých všeobecne formulovaných požiadavkách na zverejňovanie informácií a ii) nezahŕňal kapitálové požiadavky pre oceniteľné riziká (pozri článok 5 navrhovanej smernice). Miernejší režim dohľadu vyvoláva niekoľko obáv, ktoré ešte zvyšuje skutočnosť, že navrhovaná smernica na rozdiel od regulačného prístupu zakotveného v ostatných právnych predpisoch Spoločenstva, ktoré upravujú začatie a vykonávanie činnosti poskytovania finančných služieb, predpisuje úplnú harmonizáciu (pozri článok 78 navrhovanej smernice).

4.2

ECB je toho názoru, že by sa v navrhovanej smernici mohla zlepšiť právna úprava platobných inštitúcií v troch hlavných oblastiach. Po prvé, vzhľadom na nejasné rozlišovanie medzi platobnými inštitúciami a ostatnými poskytovateľmi platobných služieb je veľmi ťažké posúdiť riziká a súvisiace ochranné opatrenia. Je tomu tak nielen v prípade, pokiaľ platobné inštitúcie môžu držať finančné prostriedky, ktoré je ťažké rozlíšiť od vkladov, ale aj pokiaľ ide o ich schopnosť poskytovať úvery financované z peňazí získaných od verejnosti (pozri odsek 4 prílohy k navrhovanej smernici). Po druhé, navrhovaná smernica neupravuje rozdielne kategórie rizík spojených s platobnými službami. V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť, že na platobné služby, ktoré poskytujú úverové inštitúcie, sa budú v dôsledku operačného rizika, ktoré je s takýmito službami spojené, vzťahovať osobitné kapitálové požiadavky (9). Po tretie, možno tiež namietať, že povoľovacie konanie ustanovené v navrhovanej smernici sa zakladá na kritériách, ktoré nechávajú priveľký priestor pre rôzne výklady na vnútroštátnej úrovni. Členské štáty môžu za určitých podmienok upustiť aj od niektorých požiadaviek na udelenie povolenia (10).

4.3

Vzhľadom na vyššie uvedené sa zdá, že na základe navrhovanej smernice existuje veľký nesúlad medzi rozsahom činností platobných inštitúcií a rámcom pre obozretné podnikanie, v rámci ktorého sa takéto činnosti majú vykonávať. Akonáhle sa vyjasní skutočný rozsah činností platobných inštitúcií, malo by sa uvažovať o uložení primeraných kapitálových požiadaviek a/alebo podobných ochranných opatrení (napr. požiadaviek na počiatočný kapitál, záruk), a to na základe posúdenia súvisiacich rizík.

4.4

Neexistencia kapitálových požiadaviek pre platobné inštitúcie by mohla potenciálne poskytovať priestor pre arbitráž v oblasti dohľadu. Na úverové inštitúcie sa bude vzťahovať dohľad na konsolidovanom základe tak z hľadiska operačného, ako aj úverového rizika bez ohľadu na to, či vykonávajú svoju činnosť v oblasti platieb priamo alebo prostredníctvom dcérskych spoločností, ktoré sa považujú za platobné inštitúcie. Naopak, na samostatné platobné inštitúcie alebo na platobné inštitúcie, ktoré nie sú súčasťou bankovej skupiny, sa žiadne kapitálové požiadavky nevzťahujú napriek tomu, že vykonávajú rovnakú činnosť.

4.5

Navrhovaná smernica okrem toho nie je celkovo jasná, pokiaľ ide o povinnosti príslušných orgánov domovských a hostiteľských členských štátov. Jedným z príkladov je tretí odsek článku 6 navrhovanej smernice, ktorým sa upravuje udeľovanie európskych pasov platobným inštitúciám, pričom nie je jasné, ktorý príslušný orgán ktorého členského štátu bude zodpovedný za dohľad nad takýmito platobnými inštitúciami. Tieto otázky by bolo vhodné starostlivejšie zvážiť.

4.6

Pri uplatňovaní článku 15 navrhovanej smernice by sa mali náležite rešpektovať právomoci ESCB a národných centrálnych bánk, ktoré sa týkajú plynulého fungovania platobných systémov, a v tých členských štátoch, kde je to relevantné, právomoci národných centrálnych bánk v oblasti dohľadu.

4.7

Právomoci príslušných orgánov v oblasti dohľadu podľa článku 16 navrhovanej smernice by sa mohli upresniť z viacerých hľadísk. Po prvé, mohol by sa presnejšie vymedziť rozsah „kontroly na mieste“ (článok 16 písm. b)). Po druhé, mohol by sa objasniť aj presný význam právomoci udeľovať „primerané sankcie“ (článok 16 písm. d)). Po tretie, mohli by sa vymedziť podmienky pozastavenia a odňatia povolenia (článok 16 písm. e)), pokiaľ možno v samostatnom ustanovení. S cieľom zabezpečiť dostatočné rovnaké podmienky v rámci európskeho priestoru a dostatočne účinný dohľad nad inštitúciami, ktoré profitujú zo slobody usadzovania a z voľného pohybu služieb, článok 16 navrhovanej smernice by sa mal zmeniť a doplniť tak, aby sa zabezpečilo, že všetky príslušné orgány budú mať všetky právomoci ustanovené v tomto článku, najmä právomoci v oblasti dohľadu a vynútenia.

4.8

Článok 19 navrhovanej smernice ukladá členským štátom, aby umožnili výmenu informácií medzi svojimi príslušnými orgánmi, centrálnymi bankami, ESCB a ECB. Aj keď ECB toto ustanovenia v zásade víta, navrhuje sa, aby sa toto ustanovenie v prípade, že príslušným orgánom je iný subjekt ako centrálna banka, ktorá je zároveň orgánom dohľadu nad fungovaním platobného systému, doplnilo ďalšími ustanoveniami, ktoré stanovia, že: i) pred udelením alebo pozastavením/odňatím povolenia musí príslušný orgán uskutočniť konzultáciu s príslušnou centrálnou bankou a ii) príslušné orgány sú povinné vymieňať informácie s príslušnou centrálnou bankou. Tieto ustanovenia by boli užitočné vzhľadom na celkovú zodpovednosť centrálnych bánk v oblasti platieb.

5.1

Ak sa platobným inštitúciám umožní držať zostatky, ktoré tak z ekonomického, ako aj z právneho hľadiska predstavujú vklady, hoci sa v navrhovanej smernici z pojmového hľadiska za vklady neoznačujú, úroveň rizika bude u nich rovnaká ako u úverových inštitúcií alebo inštitúcií elektronického peňažníctva. Na platobné inštitúcie by sa preto mala vzťahovať rovnaká úroveň ochrany ako na úverové inštitúcie a/alebo inštitúcie elektronického peňažníctva. Z toho vyplýva, že by sa poskytovanie platobných služieb malo vyhradiť pokiaľ možno úverovým inštitúciám alebo inštitúciám elektronického peňažníctva. Tým by sa zabezpečila dostatočná ochrana finančných prostriedkov spotrebiteľov a spoľahlivá finančná činnosť a ECB preto tento prístup uprednostňuje.

5.2

Pokiaľ sa aj pre platobné inštitúcie ustanoví rovnaká úroveň ochrany, aká sa vzťahuje na úverové inštitúcie a/alebo inštitúcie elektronického peňažníctva, potom bude potrebné zásadným spôsobom prepracovať hlavu II navrhovanej smernice.

6.1

Pokiaľ sa zavedie kategória platobných inštitúcií, na ktoré sa vzťahuje miernejší dohľad, tak ako navrhuje Komisia, navrhovaná smernica by sa mala zmeniť a doplniť tak, aby z nej jasne vyplývalo, že platobným inštitúciám by sa nemalo umožniť držať finančné prostriedky používateľov platobných služieb dlhšie ako počas obmedzenej doby, kedy dochádza k ich prevodu od platiteľa k príjemcovi platby, ani by sa im nemalo umožniť, aby takéto finančné prostriedky znovu investovali. Súčasné znenie článku 10 ods. 2 navrhovanej smernice by inak mohlo viesť k záveru, že z toho, že platobné inštitúcie vo svojich knihách otvárajú účty, vyplýva, že prijaté finančné prostriedky by sa mohli znovu investovať v prospech platobnej inštitúcie. Takéto upresnenie by sa mohlo dosiahnuť napríklad tým, že by sa obmedzili činnosti platobných inštitúcií iba na tie, ktoré sú uvedené v odseku 7 prílohy k navrhovanej smernici. Platobné inštitúcie by mohli vykonávať aj činnosť uvedenú v odseku 5 prílohy, ak sa jasne stanoví, že činnosť vydávania platobných kariet je spojená s požiadavkou, aby sa účet držiteľa platobnej karty viedol v úverovej inštitúcii. Platobným inštitúciám by sa okrem toho nemalo dovoliť poskytovať úvery podľa odseku 4 prílohy k navrhovanej smernici.

6.2

Na to, aby sa predišlo rozdielnym výkladom, by bolo okrem toho užitočné uviesť, ktoré druhy inštitúcií môžu ponúkať ktoré služby, pričom by sa všetky odseky prílohy k navrhovanej smernici takto preskupili: i) odseky 1-7: úverové inštitúcie; ii) odseky 1-3 a 5-7: inštitúcie elektronického peňažníctva a iii) odsek 7: platobné inštitúcie. Ako sa uvádza vyššie, za činnosť poskytovanú platobnými inštitúciami by sa mohla okrem toho považovať aj činnosť uvedená v odseku 5 prílohy (11). To isté by mohlo platiť pre činnosť uvedenú v odseku 4 prílohy, pokiaľ sa zabezpečí, že finančné prostriedky prijaté od používateľov platobných služieb na účely poskytovania platobných služieb sa nemôžu použiť na poskytovanie úveru iným používateľom platobných služieb.

6.3

Na zabezpečenie ochrany finančných prostriedkov používateľov platobných služieb by sa mohli zvážiť aj iné minimálne ochranné opatrenia. Napríklad v súvislosti s určitými osobitnými dojednaniami v oblasti zúčtovania termínovaných obchodov sa podľa právnych poriadkov niektorých členských štátov (napr. Nemecka a Spojeného kráľovstva) a Spojených štátov považuje hotovosť, ktorú klienti uložia u maklérov, ktorí sprostredkovávajú zúčtovania termínovaných obchodov, za majetok klienta a nie za vklad v hotovosti. Toto dojednanie je často stanovené v osobitných právnych predpisoch alebo potvrdené judikatúrou. Bez toho, aby sa riešila majetková povaha takejto hotovosti, čo by mohlo spôsobovať v právnych poriadkoch niektorých členských štátov ťažkosti, jednou z možností by bolo ďalšie rozpracovanie ochranných opatrení uvedených v článku 10 ods. 2 navrhovanej smernice, ktorými by sa platobným inštitúciám uložila povinnosť, aby finančné prostriedky používateľov platobných služieb viedli vo svojich knihách oddelene. To by sa mohlo dosiahnuť zmenou a doplnením navrhovanej smernice, aby sa zabezpečilo, že platobným inštitúciám sa uložia tieto presnejšie stanovené povinnosti: i) vyčleniť finančné prostriedky, ktoré boli prijaté na účely osobitných transakcií; ii) oddeliť finančné prostriedky, ktoré boli prijaté na účely platobnej transakcie, od iných finančných prostriedkov prijatých na iné činnosti ako platobné služby a zaznamenávať ich vo svojich účtovných knihách oddelene; iii) viesť finančné prostriedky používateľov platobných služieb pod názvom účtu, ktorý ich jasne identifikuje ako používateľov platobných služieb, iv) zákaz zmiešať finančné prostriedky používateľov platobných služieb s finančnými prostriedky poskytovateľa platobných služieb alebo iného používateľa platobných služieb alebo inej osoby, v) chrániť finančné prostriedky používateľov platobných služieb pred akoukoľvek žalobou tretej osoby voči platobnej inštitúcii, vi) v prípade, ak sa platobná inštitúcia stane platobne neschopnou, bezodkladne a prednostne pred všetkými ostatnými pohľadávkami vrátiť finančné prostriedky používateľov platobných služieb, a vii) v prípade, ak nie je k dispozícii dostatočné množstvo finančných prostriedkov na poukázanie používateľom platobných služieb platobnej inštitúcie, ktorá je platobne neschopná, rozdeliť zostávajúce finančné prostriedky medzi používateľov platobných služieb pomerne podľa výšky istiny ich príslušných pohľadávok.

6.4

Ďalšie vysvetlenie si okrem toho vyžaduje odkaz v článku 10 ods. 1 písm. b) navrhovanej smernice na vedľajšie služby, akými sú napríklad „záruky za realizáciu platobných transakcií“, aby bolo zrejmé, že takéto služby sú iba v prospech používateľov platobných služieb, ktorí sa na transakcii zúčastňujú.

6.5

V článku 10 ods. 3 navrhovanej smernice sa v neposlednej rade uvádza, že činnosti platobných inštitúcií sa nemajú obmedzovať na ponúkanie platobných služieb s výhradou platných vnútroštátnych právnych predpisov a právnych predpisov Spoločenstva. Z toho vyplýva, že rozsah činností platobných inštitúcií môže ísť nad rámec tých činností, ktoré sú uvedené v prílohe k navrhovanej smernice, čo vyvoláva dve obavy. Po prvé, navrhovaná smernica neuvádza všetky druhy činností, ktoré sú povolené. Tieto činnosti však možno z hľadiska ochrany spotrebiteľa a finančnej stability úplne posúdiť iba v prípade, keď sú známe všetky možné činnosti. Po druhé, ak sa takéto činnosti zakladajú na vnútroštátnych právnych predpisoch, potom sa nedosiahne účel navrhovanej smernice, ktorým je zabezpečenie úplnej harmonizácie. Z týchto dôvodov by sa mal článok 10 ods. 3 navrhovanej smernice vypustiť.

7.1

Bankový sektor v súčasnosti intenzívne pracuje na tom, aby mohol ponúkať služby, ktoré budú spĺňať požiadavky SEPA. Už od 1. januára 2008 plánuje ponúknuť občanom, úradom a obchodným spoločnostiam paneurópske platobné nástroje tak pre vnútroštátne, ako aj pre cezhraničné platby. Vzhľadom na rôznorodosť platných vnútroštátnych právnych predpisov by však vytvorenie SEPA mohlo byť v súčasnom právnom rámci Spoločenstva problematické. Preto je dôležitá harmonizácia právneho rámca pre platby, nakoľko pomôže bankovému sektoru v jeho úsilí o vytvorenie SEPA. Časti navrhovanej smernice, ktoré sa týkajú SEPA (prevažne hlavy III a IV), sa zdajú byť menej kontroverzné ako hlava II. Ak by sa prijatie navrhovanej smernice kvôli vyššie uvedeným nejasnostiam oneskorilo, mohla by sa tým oneskoriť aj implementácia SEPA. S cieľom predísť takémuto oneskoreniu by preto bolo prospešné vyňať hlavu II z navrhovanej smernice. Takéto vyňatie by sa však malo podmieniť tým, že sa v primeranej dobe prijme osobitný právny predpis Spoločenstva o platobných inštitúciách. V tejto súvislosti by logicky mohla byť úloha platobných inštitúcií predmetom diskusie v rámci plánovanej revízie smernice o elektronických peniazoch, aby sa pre rôzne kategórie poskytovateľov platobných služieb dosiahol jednotný regulačný rámec a rámec pre dohľad.

7.2

Ďalšou možnosťou by bolo, aby Rada guvernérov ECB prijala nariadenie ECB podľa článku 105 ods. 2 zmluvy a článku 22 štatútu, ktorým by sa upravovali osobitné ustanovenia navrhovanej smernice týkajúce sa SEPA, ktoré patria do oblastí pôsobnosti ESCB, pričom však treba uznať, že takýmto spôsobom nie je možné prijať všetky ustanovenia napomáhajúce SEPA.

7.3

Osobitnou otázkou, ktorá sa týka SEPA, je maximálny čas realizácie „D+1“ ustanovený v článkoch 60 ods. 1 a 61 ods. 1 navrhovanej smernice. Očakáva sa, že väčšina poskytovateľov platobných služieb by túto požiadavku mohla splniť do 1. januára 2010. Musí sa však vziať do úvahy, že s bankovým sektorom sa neuskutočnili konzultácie o následkoch požiadavky „D+1“ a že niektoré bankové komunity by mohli mať ťažkosti so včasným splnením tejto požiadavky.

9.1

V navrhovanej smernici by sa malo jasne ustanoviť, že prevádzkovatelia platobných systémov budú oprávnení rozlišovať medzi rôznymi druhmi poskytovateľov platobných služieb, pokiaľ ide o podmienky, ktoré musia poskytovatelia platobných služieb splniť predtým, ako môžu získať prístup k platobným systémom. To by sa malo uskutočniť na základe objektívnych dôvodov s cieľom riadenia rizík spojených s poskytovateľmi platobných služieb. Navyše by sa mal obmedziť rozsah pôsobnosti článku 23 ods. 1 navrhovanej smernice, aby sa zabezpečil prístup platobných inštitúcií k platobným systémom na nediskriminačnom základe. Článok 23 ods. 1 navrhovanej smernice by sa mal zodpovedajúcim spôsobom zmeniť a doplniť.

9.2

ECB vychádza z toho, že zámerom článku 23 ods. 2 navrhovanej smernice je vyňatie systémov vytvorených na základe smernice o konečnom zúčtovaní (13) z požiadaviek na prístup podľa článku 23 ods. 1. Znenie tohto článku však nie je v tomto ohľade dostatočne jasné a ECB preto navrhuje zaviesť jednoznačnú výnimku.

9.3

V navrhovanej smernici by sa malo ďalej upresniť, že poskytovanie klíringových a zúčtovacích služieb sa riadi normami pre dohľad vytvorenými Eurosystémom v súlade s článkom 105 ods. 2 zmluvy. To by sa mohlo dosiahnuť napríklad príslušnou zmenou a doplnením bodu odôvodnenia 12 a článku 23 ods. 2 navrhovanej smernice. V tomto ohľade Eurosystém v súvislosti so svojou úlohou podporovať plynulé fungovanie platobných systémov eurozóny zváži, či je účasť platobných inštitúcií v platobných systémoch dostatočne bezpečná a nepredstavuje neprimerané riziko pre stabilitu finančného systému.

9.4

Článok 10 ods. 1 písm. c) navrhovanej smernice v neposlednej rade udeľuje platobným inštitúciám výslovné právo prevádzkovať platobné systémy. Keďže sa v súčasnosti v právnych predpisoch Spoločenstva ani nevymedzuje pojem „prevádzkovateľ platobného systému“, ani neupravuje právna povaha takýchto prevádzkovateľov, nie je potrebné, aby sa pre platobné inštitúcie (alebo pre akúkoľvek inú kategóriu poskytovateľov platobných služieb, na ktorú sa vzťahuje navrhovaná smernica) zaviedlo právo prevádzkovať platobné systémy. Z toho istého dôvodu by sa mal odkaz na „fungovanie“ platobných systémov v názve a v prvom odseku článku 23 navrhovanej smernice vypustiť.

11.1

Rozsah pôsobnosti navrhovanej smernice, ako je vymedzený v článkoch 2 a 3, môže viesť k rozdielnemu výkladu. Podľa článku 2 sa navrhovaná smernica uplatňuje na vyčerpávajúci zoznam obchodných činností, ktoré sú vymedzené ako platobné služby a uvedené v prílohe k navrhovanej smernici. V článku 3 navrhovaná smernica obsahuje zrejme vyčerpávajúci zoznam výnimiek z rozsahu pôsobnosti navrhovanej smernice, tento bod by však bolo vhodné upresniť. ECB navrhuje nahradiť súčasný názov článku 3 pojmom „výnimky“, aby sa objasnil vzťah medzi článkami 2 a 3 navrhovanej smernice.

11.2

Problematickými sú aj niektoré otázky upravené v článku 3. Po prvé, navrhovaná smernica sa nezdá byť technologicky neutrálna, pretože robí rozdiely medzi materiálnou a elektronickou formou platby. Môže preto spôsobiť neopodstatnené uprednostňovanie platobných služieb v papierovej forme. V závislosti od existujúcej vnútroštátnej právnej úpravy by poskytovatelia platobných služieb, ktorí v súčasnosti ponúkajú služby v papierovej forme, mohli považovať zavedenie účinnejších elektronických verzií svojich produktov za nákladnejšie, pretože by potom spadali do rozsahu pôsobnosti navrhovanej smernice, čím by sa mohlo oneskoriť všeobecne žiadané zavedenie elektronických platobných služieb.

11.3

Po druhé, vyňatie niektorých platobných služieb, ktoré poskytujú poskytovatelia služieb, ktorí prevádzkujú telekomunikačné alebo IT systémy alebo siete, ako sa uvádza v článku 3 písm. j) navrhovanej smernice, môže viesť k rozdielnym výkladom. Uvedené ustanovenie nie je technologicky neutrálne a možno ho vykladať buď veľmi úzko, alebo veľmi široko (napr. platby v rámci on-line obchodných platforiem, akou je napr. eBay, by mohli byť vyňaté, hoci sa obsahovo neodlišujú od služieb, ktoré by spadali do rozsahu pôsobnosti navrhovanej smernice). V dôsledku toho by sa navrhovaná smernica mohla nejednotne implementovať. Navyše nie je úplne jasné, aký je vzťah medzi týmto vyňatím a odsekmi 8 a 9 prílohy navrhovanej smernice. Z týchto dôvodov ECB navrhuje, aby sa vypustili článok 3 písm. j) navrhovanej smernice a odseky 8 a 9 prílohy k nej.

11.4

Keďže sa v článku 3 písm. f) navrhovanej smernice odkazuje na vlastné zmenky v papierovej forme, mal by sa uviesť všeobecný odkaz aj na cudzie zmenky, a to tak tie, ktoré spadajú do rozsahu pôsobnosti ženevského dohovoru z roku 1930 (14), ako aj tie, ktoré do jeho rozsahu pôsobnosti nespadajú.

12.1

Navrhovaná smernica využíva pri vymedzení pojmov dva rôzne prístupy. V niektorých prípadoch sú pojmy vymedzené prostredníctvom osobitných ustanovení v článku 4, kým v iných prípadoch sú pojmy vymedzené v rozličných častiach navrhovanej smernice (napr. v článku 1 („úverové inštitúcie“, „inštitúcie elektronického peňažníctva“, „inštitúcie poštových poukážok“ a „platobné inštitúcie“), v článku 2 („platobné služby“ a „platobná transakcia“), v článku 29 („rámcové zmluvy“) a v článku 51 („mikropodniky“)). ECB navrhuje, aby sa všetky pojmy vymedzili v jedinom článku navrhovanej smernice vymedzujúcom pojmy, ktorým by mohol byť prvý článok. Išlo by o podobný prístup ako v prípade konsolidovanej bankovej smernice.

12.2

Zároveň je tu otázka súladu s definíciami a pojmami používanými v platných právnych predpisoch Spoločenstva, napr. v smernici o konečnom zúčtovaní. Týka sa to napríklad vymedzenia pojmu „platobný systém“ v článku 4 ods. 3 navrhovanej smernice, ktorý by sa mal zladiť s pojmom „systém“ používaným v smernici o konečnom zúčtovaní vzhľadom na možné vzájomné pôsobenie medzi systémami vytvorenými podľa smernice o konečnom zúčtovaní a inými platobnými systémami. Ďalší súlad by sa mohol dosiahnuť začlenením pojmov „príkazca“ a „príjemca platby“, ktoré sú vymedzené v článku 3 navrhovaného nariadenia o údajoch o príkazcovi, ktoré sprevádzajú prevody finančných prostriedkov (15), do navrhovanej smernice

12.3

Mal by sa zmeniť a doplniť pojem „platobná inštitúcia“, aby sa vylúčila možnosť, že by fyzické osoby mohli konať ako platobné inštitúcie, čo by mohlo viesť k riziku, že by mohlo dôjsť k zmiešaniu finančných prostriedkov platobnej inštitúcie s finančnými prostriedkami danej fyzickej osoby.

12.4

Pojem „platobný účet“ vymedzený v článku 4 ods. 7 navrhovanej smernice je nejasný. To by sa malo napraviť, pretože tento pojem má kľúčový význam pre výklad pojmu platobné služby a pre výklad rozsahu činnosti platobných inštitúcií. Z navrhovaného znenia nie je jasné, či všetky kategórie poskytovateľov platobných služieb môžu poskytovať platobné účty. Ak sa má platobným inštitúciám povoliť, aby poskytovali platobné účty, je potrebné objasniť rozdiely medzi „bežnými“ bankovými účtami a platobnými účtami. Navyše je potrebné jasne definovať charakteristické znaky takýchto účtov. V tejto súvislosti vznikajú otázky, ktoré sa týkajú toho, kto je oprávnený poskytovať takéto účty, kto ich môže viesť, aká je ich právna povaha a aké sú ich účinky.

12.5

Ďalej je potrebné objasniť, čo vo vymedzení pojmu platobný účet znamená odkaz na účet, ktorý sa „používa výhradne na platobné transakcie“. Vylučuje sa tým napríklad možnosť úročenia účtov alebo možnosť držania finančných prostriedkov počas dlhšej doby, ako je doba úplne nevyhnutná na uskutočnenie transakcie? Musí sa tiež zabezpečiť, aby platobné inštitúcie nesmeli majiteľovi účtu vyplácať úroky alebo poskytovať iné stimuly.

12.6

Vymedzenie pojmu „finančné prostriedky“ v článku 4 ods. 8 navrhovanej smernice by sa malo preformulovať okrem iného tým, že slovo „peňažná hotovosť“ sa nahradí odkazom na bankovky a mince.

12.7

V súvislosti s vymedzením pojmu „jedinečný identifikátor“ v článku 4 ods. 15 navrhovanej smernice sa pripomína, že v stanovisku ECB CON/2005/56 z 15. decembra 2005 k návrhu nariadenia ES o údajoch o príkazcovi, ktoré sprevádzajú prevody finančných prostriedkov (16) sa navrhuje konkrétne znenie pojmu „jedinečný identifikačný údaj“, ktoré sa teraz zrejme prevzalo do súčasného znenia navrhovanej smernice. ECB navrhuje, aby sa vymedzenie pojmu „jedinečný identifikačný údaj“ v navrhovanom nariadení a v navrhovanej smernici zosúladilo.

12.8

Pojem „čas realizácie“ sa používa vo viacerých bodoch odôvodnenia navrhovanej smernice, v článku 26 ods. 1 písm. a) bode ii), v článku 31 ods. 1 písm. b) bode ii), v článku 35 a v hlave IV kapitole 2 oddieli 2 bez toho, aby bol vymedzený. Bolo by prospešné, keby sa pojem čas realizácie vymedzil ako určité časové rozpätie (ktoré by sa mohlo merať napr. v pracovných dňoch alebo hodinách), pretože by to umožnilo vymedziť maximálny čas realizácie. Veľa transakcií sa navyše uskutočňuje bez použitia platobného účtu (napr. poukázanie peňazí nebankovým klientom). Vymedzenie pojmu čas realizácie v navrhovanej smernici by malo zahŕňať aj takéto prípady.

12.9

V EÚ neexistuje spoločný kalendár „pracovných dní“ a hoci sa tento pojem používa v hlave IV kapitole 2 oddieli 2 navrhovanej smernice, tento pojem nie je vymedzený. Na účely spracovania a prevádzkovania, ako aj na zabezpečenie toho, aby sa jasne vymedzil rozsah povinností, by bolo užitočné do navrhovanej smernici vložiť vymedzenie tohto pojmu (v článku vymedzujúcom pojmy).

12.10

Pojem „bezhotovostné peniaze“ sa v navrhovanej smernici používa napr. v článku 3 písm. b), v článku 4 ods. 8 a v odseku 7 prílohy k navrhovanej smernici bez toho, aby bol vymedzený. ECB navrhuje, aby sa vymedzil pojem bezhotovostné peniaze (v článku vymedzujúcom pojmy), pričom by sa vzalo do úvahy, že len centrálne banky a úverové inštitúcie (vrátane inštitúcií elektronického peňažníctva) môžu držať takéto finančné prostriedky.

12.11

Rovnako sa v článku 4 ods. 2 a v článku 20 navrhovanej smernice používa pojem „pobočka“ bez toho, aby bol vymedzený. ECB navrhuje, aby sa vymedzenie pojmu „pobočka“ zaviedlo v súlade s vymedzením pojmu v článku 1 ods. 3 konsolidovanej bankovej smernice.

12.12

Vymedzenie pojmu „rámcová zmluva“ by sa malo presunúť z článku 29 do článku vymedzujúceho pojmy. Z dôvodu jednotnosti by sa okrem toho mal pojem „rámcová zmluva“ („framework contract“) používať v celej navrhovanej smernice, pričom by sa ním nahradil alternatívny pojem „framework agreement“ použitý v bode odôvodnenia 18 a v článkoch 32 a 33 navrhovanej smernice.

13.1

Na účely štatistického vykazovania je potrebné upresniť, či môžu hostiteľské členské štáty vyžadovať, aby všetky platobné inštitúcie, ktoré majú pobočky na ich území, vykazovali svoje činnosti príslušným štatistickým orgánom hostiteľského členského štátu, okrem iného národnej centrálnej banke a/alebo národnému štatistickému úradu.

13.2

Mohlo by sa výslovne uviesť, že keď sa v článku 2 navrhovanej smernice uvádza „v akejkoľvek mene“, odkazuje sa tým na meny v krajinách mimo Spoločenstva.

13.3

Článok 1 navrhovanej smernice, ktorého názov je „Predmet úpravy“, by sa mal obmedziť na základné údaje o predmete úpravy navrhovanej smernice. Zrejme by bolo vhodnejšie, aby sa štyri kategórie poskytovateľov platobných služieb zahrnuli do vymedzenia pojmu „poskytovateľ platobných služieb“ v článku vymedzujúcom pojmy, najmä ak článok vymedzujúci pojmy vymedzuje aj pojem používateľ platobných služieb.

13.4

Článok 11 ods. 2 navrhovanej smernice, ktorý sa týka viazaných sprostredkovateľov, externe objednaných služieb alebo dcérskych spoločností, odkazuje na externé objednávky „všetkých operácií“. Toto ustanovenie je problematické, pretože by umožnilo vytvorenie spoločností, ktoré formálne spĺňajú požiadavky navrhovanej smernice, zatiaľ čo skutočnú činnosť vykonáva tretia osoba, na ktorú sa tieto požiadavky nevzťahujú. ECB preto navrhuje zmenu a doplnenie článku 11, aby sa zabránilo uvedeným dôsledkom.

13.5

Článok 12 ods. 1 navrhovanej smernice odkazuje na „operačné riziko“ bez toho, aby vymedzil tento pojem. Potrebné upresnenie by sa mohlo dosiahnuť tým, že sa použije vymedzenie pojmu „operačné riziko“ uvedené v článku 4 ods. 22 navrhovanej smernice o kapitálovej primeranosti (17).

13.6

Z pravidiel týkajúcich sa vedenia záznamov, ktoré sú uvedené v článkoch 13 a 44 navrhovanej smernice, by mohlo vyplývať, že povinnosť platobnej inštitúcie viesť záznamy netrvá dlhšie ako jeden rok. Tieto povinnosti by sa mali jednoznačnejšie zosúladiť s právnymi predpismi Spoločenstva, ako napr. s článkom 30 tretej smernice o praní špinavých peňazí (18), v ktorom sa ustanovuje povinnosť viesť záznamy minimálne po dobu päť rokov.

13.7

Pojem „súhlas“ vymedzený v článku 41 navrhovanej smernice nie je dostatočne presný. V tejto súvislosti je potrebné upraviť aj odvolanie súhlasu a vymedziť tento pojem.

13.8

Znenie článku 52 navrhovanej smernice, ktorý sa týka refundácií, je nejednoznačné, pokiaľ ide napr. o odkaz na oprávnenie na refundáciu, ak suma realizovanej transakcie nezodpovedá sume, „ktorú by očakával racionálne uvažujúci platiteľ, ak by bol v pozícii daného platiteľa“. Toto znenie ponecháva široký priestor pre výklad, čím sa zvyšuje neistota v oblasti platieb, a mohlo by viesť k zvýšeniu počtu sporov a ponechať spotrebiteľov bez ochrany. Na zníženie rizika budúcich sporov by sa preto mala venovať ďalšia pozornosť upresneniu znenia článku 52.

13.9

Konečnosť platby má pre príjemcu platby rozhodujúci význam a preto je výraz „informuje“ v článku 53 ods. 1 navrhovanej smernice príliš vágny, nakoľko by sa časový okamih mohol podstatne líšiť v prípade, ak sa informácia sprístupní prostredníctvom internetovej banky platiteľa alebo prostredníctvom verejne dostupného terminálu na tlač výpisov z účtov, a v prípade, ak platiteľ dostane výpis z účtu poštou. Preto by ECB uprednostnila, aby sa zaviedol presne stanovený časový okamih týkajúci sa samotného prevodu. Povolený časový rámec by sa mohol predĺžiť zo štyroch na šesť týždňov, aby sa platiteľovi poskytlo viac času na reakciu.

13.10

Hoci sú pojmy „prijatie“ a „neodvolateľnosť“ uvedené v článkoch 54 a 56 navrhovanej smernice jasné a užitočné, mali by sa zosúladiť s pojmami „vstup do systému“ a „neodvolateľnosť“, ktoré sa používajú v smernici o konečnom zúčtovaní.

13.11

Článok 54 ods. 2 navrhovanej smernice by sa mal zmeniť a doplniť s cieľom zabezpečiť, aby sa časový rozdiel medzi obdržaním a prijatím platby zbytočne nepredlžoval.

13.12

Článok 65 ods. 1 navrhovanej smernice, ktorý sa týka disponibility finančných prostriedkov, ustanovuje, že členské štáty musia zabezpečiť, aby poskytovatelia platobných služieb príjemcu platby umožnili príjemcovi platby disponovať s finančnými prostriedkami hneď po tom, ako sú tieto finančné prostriedky pripísané na účet príjemcu platby. Zdá sa byť samozrejmé, že finančné prostriedky sú k dispozícii hneď po tom, ako sú pripísané na účet príjemcu platby. Preto by bolo vhodné upresniť, že príjemcovi sa má umožniť disponovať s finančnými prostriedkami hneď po tom, ako ich poskytovateľ platobných služieb obdržal.

13.13

S cieľom umožniť platobným systémom účinné priame spracovanie by sa mal zmeniť a doplniť článok 66 ods. 1 navrhovanej smernice tým, že sa vloží odkaz na medzinárodné číslo bankového účtu (IBAN) ako na jedinečný identifikačný údaj, ktorý sa uprednostňuje vo všetkých prípadoch, čím sa zabezpečí harmonizovaný prístup pri používaní jedinečných identifikačných údajov.